Básně Martiny Blažekové

 18.6.2009

 

Planina

Neskrčená.
Vlní svetlohnedými hrbolmi
s bielymi jazvami v ryhách.
Ružový priestor
prúdi z očí,
viac ako z priestoru samotného.
Všetko okolo nej svieti,
iba klovajúce čierne body nie.

Stromy.
Rozvetvené konštrukcie vejárov bez látky
pospájané polámanou krajkou.
Krajina je obsahom hmly,
studená ako socha v snehu.

Kamene.
Položiť na ne spánok,
preniknúť cez klukatú puklinu,
chladom
ako žila.
Ich obliny sú ľudskými telami,
hlavy, kĺby, svalovina,
v države očí z kovu.

Dychtivo rozlomený vnem,
zauzlený v detailoch,
tepe ako potok
spolu s planinou.

Hlavou zaklonenou dozadu kapitulujem,
križovatky elektrického vedenia,
tieto vrastené konštrukty,
kĺžu v tenkých, prehnutých prípojoch
ako tichá sieť.

 

 

Nehyb

Zdola sa pripomínajú zvuky.
Mucha vráža do okna.
Jej snaha je blízko, prerušovane šuští.
Klopkanie prstov, žiarovka tlmene vrčí.

Na krku mi dýcha ruka
ako roztiahnutý pavúk,
veľký a teplý.
Trojuholník na stene rozťahuje kontúry,
pohyb auta ho delí na dve polovice.
Šum a vidina otvoreného štvorca.

Zvuky zdola naplavujú realitu.
Vtáky vrieskajú, lebo sa stmieva.
Všetko sa nehýbe.

 

 

Slepá ryba

Akoby všetko povievalo.
Ležíš s natiahnutými nohami,
ruky volne položené na slabinách.
Suchý list pri tvojej hlave
trčí z piesku
ako výstraha.
V dialke sa meravo kolíše línia.

Voda je krotká.
Nikto nepláva ďaleko od brehu.
Masa a cinkajúci predavači náramkov.
Žily na ich rukách,
matných a čiernych,
sú skoro úľavou.

Neviditelné vlny vysypali na breh
štrk a kamene.
Leží v nich flaša
hrdlom k brehu,
príliš ďaleko.
Zem je posolená špakmi,
vzduch tečie vodorovne
uväznený v priesvitnej fólii.

Na dne je piesok a pár rýb.
Jedna z nich je plochá,
akoby na ňu stúpila niečia noha a
celú ju pripleštila.
Oko má naboku hlavy,
druhým možno brázdi pieskové dno,
oslepená žltým, drobivým bohatstvom.
Volám ju slepá ryba.

 

 

Isobel

V okne pred večerou sa zobrazili
knihy, lampa, záves,
váhavo sa pohli, priblížili
a vypadli von.

Zase veješ v okne
v ružovej nočnej košeli,
okraje tvojich úst sa dvíhajú
ako príliv.
Látka sa pohybuje rýchlo
akoby hltala vzduch.
Dnes nie som medailónom,
okom kyklopa,
dialógom.
Na posteli leží On,
ruky uvolnené za hlavou,
hovorí k tebe.
Aj on občas potrebuje ženu.
Zakrývam ti uši
dlane ako membrány
On sa ti plazí z hrdla
hlas hrubý a zodratý.
Zamykám si uši
aj tak ťa počujem,
vzdialenú ako echo.
Ruka je náramkom z kovu
v očiach máš vodu.
Plávam preč
v tupých kruhoch,
zodraté echo bubnuje
v zelených vlnách
okolo mňa.

Ružová nočná košela dnes visí
uprostred izby,
záclona v okne sa vzdúva
náhle roztvoreným pohybom
ako spodnička kurvy.
Ty ležíš dole
na dne ako hviezdica,
konár ustrnulý v snehu
na ústach mincu
a mlčíš
ako knižnica v modrom svetle.

 

 

Anima

Postava v odraze kráča rýchlo
ruky má vo vreckách.
Ulica padá, valí sa, vzdychá.
Prešla som nevšímavo okolo preludu,
kentaur-rikša
niesol na chrbte oblé hniezdo z imela.
Listy napadali do kaluže
ako perie čajok do mora,
do hladiny
s ostrovom zvlnených tvárí
a zobákov.

Barman sa vyškiera.
Tu ho máš!
Podáva mi ťa,
ako šatňárka skleslý redingot.
A visí mi kilo!

Vlečiem ťa domov cez pol mesta,
namiesto šálu, perál, kabelky,
vo vlasoch máš ihly dymu,
na kabáte raňajky.
Kyslého vína si sa nedotkol.
Veď ani ja.

V žltej žiarovke
šťuklo svetlo
mávlo krídlom.
Zvuk klúčov
otváraných dverí
mucha žmúri cez otvor
v schránke na dopisy.

Ukladám ťa do postele,
vyzliekam kabát,
vyzúvam topánky
zašpinené zvršky hádžem do vane,
lejem vodu
sypem prášok
šúcham si rameno
je na ňom otlačok,
tvoj profil.
Izba chrápe.

 

 

Pásy požierané krajinou

Odlúpnuté kusy zeme
hrudy
vrstvy
vlásočnice.
Listy, prilepené
ako vlasy k čelu –
plasticky lesklé
mokré kamene.

Zasklená krajnosť,
skoro dokumentárna.
Líščí chvost,
súženie bieleho svetla
prelomeného vo vákuu.
Pásy požierané krajinou
v blikajúcej vývojke.
Škrt. Blik. Črta.
Vlhkosť odhaluje preludy.

Prúd žltých tunelov sa rozptyluje
akosi opatrne, váha.
Odraz čŕt na tvári,
rytina do skla.
Škrt, blik, črta.
Hlinou vystlaná mäkká tlama,
strnulá kostra stromu.
Škrt, blik, črta.

A zrazu – z dialky ako skalpel –
visiaci v ihlane nemocničného svetla
okamih, zaliaty umelinou
ako krypta.
Nad ňou mliečne sklo
zamatové ako havrany.

 

 

Snežia topole

Snežia topole.
V prerušovaných prúdoch
plodia suché sýte vločky,
ktorým chvíľu trvá,
než začnú mokvať.
Postupom času sa usádzajú,
ako tok a jeho rysy
v kameni, v hline, v štrku,
v sprvu nepoddajných, postupne povoľujúcich,
vrásky, ktoré vstupujú,
vytrvalosťou viac ako náhlym prívalom.

Prúdy vody šlahajúce z fontány
sa pohybom delia na častice,
zhluky prchavých tvarov,
ktoré prúdením vzduchu
jemnejú ako otisk.
Premiestňujú sa,
aby v zmenenej konzistencii
plynule redli, ako para,
ktorá odchádza od zdroja
z ktorého vzniká.
Vzápätí nadobúda tvar –
skôr iný ako nový.

 

 

 

–––––––––

Martina Blažeková (nar. 1982 v Bratislavě) studuje pátým rokem tvůrčí psaní a redakční práci na Literární akademii Josefa Škvoreckého v Praze. Vedle toho se zabývá divadlem a cestováním. Básně dosud publikovala v revue Rukopis. V současné době pracuje na sbírce Lom, která je její absolventskou prací (pod vedením Petra Borkovce). Z ní pocházejí i přítomné básně.

V případě jazykových obtíží klikněte zde.